Prednedávnom som mal podivný sen. Stál som sám v tme pred dedinským stavením za chladnej búrky. Potoky dažďa stekali za ohlušujúceho rachotu hromov z nebies akoby niekto otvoril stavidlá. A v tom som medzi jednotlivými zábleskami oslepujúcich bleskov a dunenia hromov spoza poryvov vetra začul slabú, ale predsa zreteľnú clivú melódiu. Tá nesmierna ťažoba mohutných gitarových riffov nad ktorými sa zľahka vznáša clivá melódia husieľ. Pátram v pamäti, prečo mi je ten nápev tak známy... a vtom si spomínam. Je to ako vtedy, keď sa "Oslobodzovali labute". A predsa je niečo iné – už viem. Ten hlas, do ktorého sa nenásilne vkradla blacková patina. Áno, to je presne ono. To je to, čo tam vtedy chýbalo. Nie je to horšie ani lepšie ako vtedy pred 18 rokmi – je to jednoducho iné... a dážď neustával... a ja som kráčal ďalej pozdĺž tých vekovitých domov. Bahnitá cesta ma viedla stále ďalej, až kým som neopustil to posledné ľudské obydlie. A zmenilo sa ešte niečo... ten nápev "Oslobodených labutí", hoci ten ma bude ešte opätovne prenasledovať počas tohto podivného sna... Dážď akoby na chvíľku ustal a spolu s ním sa zmenila aj tá tak známa melódia. Teraz som skrze ňu vnímal "Svetlo na konci sveta" prepletené "Desivými hodinami". To je presne ten pocit, ktorý som cítil vtedy – v rokoch 1999 a 2001. Tá skľučujúca nálada srdcervúcich melódií a plačlivého hlasu je znovu prítomná. A zrazu všetko akoby mizlo v kľudnom akustickom zabudnutí, počas ktorého som mal pocit, akoby mal môj sen končiť. Ale to bolo iba zdanie, sen sa len dostal do svojej druhej polovice. Všetko sa ako zázrakom opäť vrátilo k času "Oslobodenia labutí" - gitary znovu oťaželi a vrátil sa aj clivý husľový nápev a dokonca aj ten hlas stratil blackový nádych. A ja som zrazu znovu naspať v tej vzácnej dávnej dobe. Ale nálada hustne a oťažieva úmerne tomu, ako stúpam stále ďalej po zmáčanom úbočí, vyššie a vyššie až k tej zlovestnej siluete rozpadnutého dávneho panstva zaliateho v mesačnom svetle. A mesiac v splne hľadel na tú panorámu ako diabolské oko. Stál som tam hodnú chvíľu fascinovaný tým pohľadom, kým sa mi v mysli vynárali myšlienky na tú starú legendu o prízračnej beštii ktorá obchádza stále toto zabudnuté miesto. Za slnečného svitu sa to zdalo ako starodávna povesť, ale uprostred noci a pod závojom dažďa sa to celé javilo ako tá najjasnejšia skutočnosť. A ako potvrdenie týchto predstáv sa uprostred nariekajúceho a zlomeného hlasu ozvalo znenazdajky to hrozné zavytie ktoré rozhodne nepochádzalo z tohto sveta... V tom momente som si uvedomil, že toto je moja posledná hodina a unikať už rozhodne nemá zmysel. Ale nohy akoby neposlúchali a samé sa dali na únik. Hoci som za sebou stále cítil prítomnosť niečoho, čo nepochádza z toho sveta, unikal som ďalej a ďalej a iba matne som vnímal, ako sa melódia zmenila na niečo, čo pripomínalo časy, Keď kvet vädne – to isté zbesilé tempo a celkový deathovo-doomový zvuk gitár a rovnako drsný vokál. A môj únik pomaly mizol v pomaly doznievajúcich drsných tónoch.... Zrazu zaznel mocný úder hromu, silnejší ako všetko pred ním a ja som sa znenazdajky prebudil a pohľad na hodiny na mojom nočnom stolíku mi prezradil, že som nespal viac ako 27 minút.....
Povedané prozaicky: MY DYING BRIDE tentokrát na najnovšom mimialbume zhromaždili to najlepšie zo svojej dlhej, takmer 25 ročnej histórie a ak by som mal byť konkrétnejší, najviac sa obracajú k časom "Turn Loose The Swans", "The Light At The End Of The World", "The Dreadful Hours" a "As The Flower Withers". V mojich očiach rozhodne najlepšie dielo za posledných desať rokov...
