Sú albumy, ktoré sa dostanú do povedomia širokej obce oddaných fans vďaka svojej nespochybniteľnej kvalite. Sú také, ktoré za svoju nesmrteľnosť vďačia kontroverzným činom jednotlivých členov. A potom sú (žiaľ) aj nahrávky spĺňajúce aj tie najprísnejšie normy kladené na kvalitu, ale chýbala trocha toho príslovečného šťastia, či železnej vôle, aby sa ten-ktorý album dostal na samotný piedestál, kam by podľa všetkých predpokladov mal patriť. A jednou z takých skupín je aj fínske komando VINTERSEMESTRE. Zoskupenie, ktoré za krátky päťročný život vyprodukovalo jedno EP a jeden dlhohrajúci album. A práve prvé menované mini je predmetom dnešného spomínania v sekcii „Relics“.Tento temný miniheretikon má už nejaký ten čierny piatok za sebou (vyšiel totiž už v nesvätom roku 1995) no myslím si, že tak kvalitný pekelný výplod by nemal zostať ležať len tak niekde na dne priepasti plnej ohnivých plameňov zabudnutia. Spomínaná minivražda obsahuje šesť blasfemických zastávok z ktorej prvú a poslednú tvoria vlastne hellintro a necrooutro. Masaker rozbieha atmosférický kúsok „Those Tears Of Lilith“ postavený na studených klávesoch a dunivých zvukoch tympanov. Spomínané elementy vytvárajú melódiu, ktorú akoby som už niekde počul, ale ani za boha si neviem spomenúť kde. Druhou v poradí je sekera „Firedance (Jää)“ začínajúca hradbou klávesov vrstviacich sa na seba ako práchnivé mŕtvoly zohavených a zbastardených kresťanov. Zhruba po minúte sa skladba z tohto majestátneho nástupu prehupne do klasickej blackovej „sypačky“ a šialený havraní škrekot spolu s aranžmánmi mi mierne pripomínajú rakúskych temnoodencov Abigor. Pri tomto kúsku občas skutočne cítite vražedný dotyk tancujúcich plameňov na svojom bezmocnom tele z ktorého pomaly uniká život. Zvuk, tak ako je to v black metale tých rokov pravidlom nie je ani zďaleka krištáľovo čistý, ale ešte má dosť ďaleko k absolútne kanálovému zneniu niektorých Čiernych chimér. V poradí tretiu „The Wisdom Of Usuluth (Veri)“ rozbiehajú zvuky zvonov výborne zapadajúce do pochodového úvodu tejto skladby. Po chvíli sa zo songu vykľuje opäť klasická „sypačka“, ale kapela má našťastie prehľad a rýchlosť a besnosť skladby sa neutápa v bezhlavosti. Veľmi pôsobivá je stredná pasáž, ktorá svojou mrazivosťou a majestátnosťou vynáša túto nekrosadistickú záležitosť na blanitých netopierích krídlach do nesvätých výšok. Ďalšou popravou v rade je „The Darkness Of Asath (Saatana)“, práve ktorá mi zo všetkých zásekov asi najviac pripomína už spomínaný Abigor. Rýchlosť skladby, ktorá v ničom nezaostáva za tými najzbesilejšími bandami je zastrešovaná zvukom až prekvapivo melodických a čitateľných klávesov. V tomto kúsku sa so svojimi pekelnými hlasmi dostatočne vyriadili obidvaja vokalisti Torso a Flesh a ich škrekot sa z toho najchorobnejšieho kvílenia vrhá do hlbších mystickejších pasáží. Predposlednou v poradí je morová rana „Silent Tongues“ ktorá vás vtiahne do pekelne odsýpajúceho víru hneď od prvých sekúnd, aby sa pred koncom znova nenásilne prevalila do typickej majestátne vznešenej a mysticky temnej atmosféry. Poslednú ranu z milosti Vám zasadí záverečná „Abigar“ (žeby tá podobnosť s rúhavými Rakúšanmi nebola len čisto náhodná?) plniaca funkciu melancholického outra vystaveného na krehkom zvuku akustickej gitary.
...A týmto je celá prehliadka trvajúca iba niečo cez 19 minút na konci. Žiadame ctených návštevníkov, aby návleky nasiaknuté krvou prašivých Jehovových psov odovzdali pri východe z Pandemónia. Ďakujeme za návštevu a tešíme sa na ďalšie stretnutie...
