Napadlo vás niekedy, koľko vlastne existuje metalových a rockových kapiel? Prípadne koľko nových nahrávok vychádza celosvetovo každý mesiac? Ja viem, sú to absolútne iracionálne a otázky na ktoré sa nedá a nikdy nebude dať s určitosťou a presnosťou odpovedať. Je to, akoby niekto chcel spočítať všetky hviezdy na nočnej oblohe. No táto myšlienka naberá úplne iný rozmer, ak sa jedná o totálne nové zoskupenie, ktoré stojí na počiatku svojej existencie a prvou snahou je zaujať poslucháčov a získať si prvých fanúšikov. Je bez debaty, že prvoradou vecou musí byť vždy hudba, ale v dnešnej záplave hudobných produkcií je potrebné najprv k sebe potenciálnych záujemcov pritiahnuť a upozorniť na seba. Jedni sa o to snažia kontroverznými vyhláseniami či činmi, iní viac či menej originálnym a šokujúcim imidžom. A potom existuje ďalšia cesta, ktorou je vhodne zvolený erbový názov.
Dnes recenzovaná nová švédska akvizícia dokáže určite zaujať práve tým posledným spôsobom. Teda minimálne, čo sa týka domáceho českého a slovenského regiónu. Smolný a nešťastný osud tejto stredočeskej dediny je, myslím si, dostatočne známy, no pomerne prekvapujúce je, ak si ho do svojho záhlavia vyberie banda zo severu Európy. No dosť bolo špekulácií a radšej prejdime k samotnej náplni debutového albumu „1942“.
Ten začína mohutným introm „HCN“, ktoré sa nedá nazvať nijako inak ako bombastické. Mocná orchestrácia začne na poslucháčove sluchovody útočiť vo veľkom štýle, teda aspoň v prvých sekundách, pretože o niečo neskôr sa prehúpne do čisto industriálnej podoby, ktorú pre zmenu vystrieda trochu ambientu, aby sa to celé vrátilo tam, kde to začalo. A dopredu musím povedať, že presne v tomto tkvie podľa môjho názoru síce jediná, ale dosť výrazná slabina „1942“. LIDICE akoby chceli na debute dokazovať svoju skladateľskú všestrannosť a univerzálnosť, no vo výsledku táto snaha spôsobuje, že jednotlivé skladby sú tu viac, tu menej nesúrodé, čo spôsobuje rozháranosť a nepresvedčivosť celej nahrávky. A pritom paradoxne textovou náplňou sa na celej doske ako výrazná červená niť vinie jediná koncepčná téma točiaca sa okolo smrti, vojny, brutality a genocídy. Prvým plnohodnotným zásekom je položka „Der Untergang“, odhaľujúca naplno to, čo je obsahom celej nálože „1942“. Prím tu hrá jednoznačne black metal vo svojej násilnej a militantnej polohe, ktorému je podriadený nielen zvuk a hlas Eliho, ale aj samotná výstavba songov. No v najlepšom prichádza v strede skladby ukľudňujúca, takmer pinkfloydovská pasáž, ktorá je sama o sebe síce dokonalá, ale určite príde v najnevhodnejšiu dobu. A na presvedčivosti určite nepridá ani samotný záver „Der Untergang“ o ktorý sa postará detský zbor podporený zvukom harmoniky. Cítite ten zjavný nepomer? Našťastie podobne násilné pasáže sú na debute v menšine a najviac vystupujú (okrem spomínanej) ešte v „Rotten World“ a „Eclipse“. Na druhej strane LIDICE dokážu prísť s kvalitnými a v rámci žánru hitovými a melodickými kusmi ako „Get A Butchers“, „In The Mass Grave“, či titulnou „Lidice“, vystavaných na pomerne jednoduchých ale ľahko sa pamätajúcich melódiách a nekonečnej dravosti a šľapavosti. Ak by bol celý debut postavený na podobne uberajúcich sa kusoch, moje nadšenie by nebralo konca. A ešte jedna vec, ktorá mi pri počúvaní dosky vždy príde na myseľ. Niektoré hudobné postupy by som si určite vedel predstaviť na niektorom z opusov plzenskej Umbrtky a pokiaľ si spomínam, je to vôbec po prvýkrát, kedy mi nejaká kapela túto Morbivodovu šedú záležitosť vôbec pripomína.
Ako celok je debut „1942“ však určite celkom vydareným a ráznym prvým krokom, ktorý síce trpí obvyklými detskými chorobami, ale do budúcna naznačuje mnohé. No záleží na tom, ako sa v dnešnom hudobnom svete preplnenom až do prasknutia popasuje so záujmom poslucháčov a potencionálnych fans...
