Dobrým zvykom býva prácu poriadne ukončiť. Rozrobené a nedokončené úkony v nás vyvolávajú pocit neúplnosti. Dlhé roky to vyzeralo tak, že francúzska funeral doom jednotka ponechá na každom jednom poslucháčovi, aby si tretiu časť trilógie o pôvode ľudstva domyslel v hlave. Našťastie k takému radikálnemu riešeniu nedošlo a bez veľkej reklamy sa na pultoch predajní (?) objavuje CD s lakonickým názvom „III“.
Čakal však niekto iný názov? Ťažko. Dlho očakávané zavŕšenie triptychu prišlo po siedmich rokoch a priznám sa, niekedy som už ani nedúfal, či vôbec od MONOLITHE ešte niečo začujem. Pritom predošlý EP počin „Interlude Second“ nesľuboval bohvieaké zážitky. Netradičná skladba sa niesla vo veľmi chaotickom duchu a jej dookola sa opakujúca smyčka mi po niekoľkých týždňoch poriadne liezla na nervy. Odložil som myšlienky na Francúzov k ľadu a sústredil sa na iné formácie, o to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som sa dozvedel o vydaní novinky. A sklamaný som z nej určite nebol. Skôr naopak, oproti predošlému EP je to výrazný skok vpred. Dokonca hlavný skladateľ Sylvain Bégot nadväzuje tam, kde pred pár rokmi skončil.
Moja slabosť pre albumy podobného charakteru spôsobila, že novinku od MONOLITHE určite zaradím medzi 10 najlepších platní tohto roka. Silno mi pripomína nahrávku ruských bádateľov Ea, ktorí nedávno tiež vyrukovali s jedinou dlhou skladbou. Rozdiely sú badateľné na obidvoch fošniach, predovšetkým Rusi vsadili na prenádherné melódie, zatiaľ čo Francúzi sa sústredili na kompaktnosť a celkovú silu materiálu. Jedna jediná skladba plynie 52 minút bez toho, aby som sa kedykoľvek začal nudiť. Silné motívy sú poprepájané kvalitnou maltou, kde škrípu ostré kamienky, cement sa lepí na jazyk a cesta od miešačky k stavenisku je zarastená špinavým machom. Takto si asi Sylvain predstavuje genézu všetkého toho marazmu, ktorý je rozlezený po celom svete. Oproti predošlým platniam je trojka najrýchlejšia, ak sa vôbec tento termín dá v žánri použiť. Určite sa hudba nechala ovplyvniť už spomínaným EPčkom, no som veľmi rád, že ten pôvodný duch kapely do dneška vydržal.
Výsledok je totiž ako vždy zdrvujúci. Niektoré motívy možno nie sú až také výrazné ako tie hlavné, ale komu by to vadilo? Snáď len, že na albume je akosi málo „umierania“. Hudobníci sa tentoraz zjavne ponáhľajú a berú si plnými priehrštiami zo studnice, kde sa voda nenaberá vedrom, ale veľkou vykuchanou lebkou. Správne, ide o death metal a hoci to na prvé počutie tak necítiť, v mnohom sa MONOLITHE od svojich drsnejších kolegov priučili. Hlas Richarda Loudina je ukážkovo hlboký a nemám k jeho polohe najmenšiu výhradu. Presne takto by mal ručať každý funeral growler, vykonávajúci svoju prácu poctivo a svedomito. Nie som si istý, akým spôsobom sú nahrávané bicie a sláčikové nástroje, no aj napriek umelému zvuku sa mi celkom pozdávajú. Nie je výhodou mať viacčlennú skupinu, pretože aj jeden človek dokáže vytvoriť fantastický album, ale to, čo predvádzajú Francúzi na vyše 50-minútovej ploche, stojí za oddanú pozornosť. Po viacerých vypočutiach mi možno dáte za pravdu.
MONOLITHE vytvorili dôstojného nástupcu predošlých dvoch platní a zaradili sa medzi vrcholných predstaviteľov žánru. Potvrdili svoje výsadné postavenie na francúzskej funeral doom scéne a napriek tomu, že pridali do svojej hudby mnohé deathmetalové prvky, ich tvorba je fenomenálna. Vôbec by som sa nepohneval, keby táto kapela začala vystupovať naživo alebo keby vydala ešte niekoľko platní. Jej potenciál ešte nie je zďaleka vyčerpaný a mnoho mladších formácií sa od nej môže učiť. Veru ľahká je podstata bytia, ak vám pri jej objavovaní pomáha Sylvain Bégot a jeho kumpáni.
K recenzi poskytli: Debemur Morti Productions
