Dopredu musím povedať, že spísanie tejto recenzie bolo pre mňa o poznanie zložitejšie ako tomu bolo v prípade iných článkov. Dôvodom nebolo snáď to, že by sa jednalo o nevyspytateľný, či ťažko zaraditeľný materiál, ktorým by sa kapela púšťala do medzižánrových výletov skrz priestor a čas, to ani náhodou. Príčina je tentoraz oveľa prozaickejšia. BEHERIT sa totiž hneď vo svojich počiatkoch zaradili do môjho súkromného najužšieho kruhu tých najobľúbenejších zoskupení od ktorých som nadšene prijímal takmer každú jednu vydanú vec. Či už to bolo súhrnné zmapovanie najstaršej minulosti pod názvom „The Oath Of Black Blood“ ktorej devastujúca a nespútaná sila vyšla dvojnásobne na povrch pri minuloročnom reparáte „At The Devil´s Studio 1990“ s takmer totožným playlistom, avšak o poznanie mrazivejším zvukom; alebo „Drawing Down The Moon“ považovaný za vrcholné dielo týchto fínskych čiernych elfov. Nezanevrel som na nich ani v období, keď sa z BEHERIT stal one man band a jediný člen Holocausto urobil štýlovú otočku o 180°, ktorou nasmeroval hudobné zameranie v podobe nasledujúcich dvoch počinov do vôd chladného a odľudšteného ambientu. A moje nadšenie z návratového a značne kriticky prijímaného opusu „Engram“ nepoznalo medzí. A tak jedinou vecou, na ktorú som nahliadal notne kriticky bolo dodnes EP „Messe Des Morts“ z roku 1993.
A kritiku si po prvom zhliadnutí odo mňa vyslúžilo aj novinkové vinylové EP „Celebrate The Dead“. BEHERIT vždy patrili k bandám, ktoré si nepotrpeli na rozsiahle booklety a obal sa vždy sústredil prakticky iba na titulnú stranu no tá (v prípade takého „The Oath Of Black Blood“, „Drawing Down The Moon“ a hlavne „H418ov21.C“) vydala za tisíc kresieb. Ale aktuálne mini ide v tomto smere ešte ďalej a tentoraz nemá žiadny obal. Ja viem, podstatná musí byť vždy hudba, ale ak si dá niekto tú snahu a rozhodne sa vydať finančne nie práve najlacnejšie LP, investovať do kvalitného prebalu by malo byť samozrejmosťou. A pochybnosti sa prehĺbili so zistením, že jednu z dvoch tu prítomných skladieb vlastne tvorí záverečná vec z poslednej dosky pod menom „Demon Advance“. Opísané okolnosti spôsobili, že som začal mať neodbytný pocit bezduchého ťahania peňazí z vreciek verných fans. Na úvod teda nie veľmi dobrá pozícia.
Vinyl, ktorý teda okrem názvov oboch skladieb a rýchlosti prehrávania 33 rpm neobsahuje absolútne žiadnu ďalšiu informáciu sa pomaly roztáča a ja čakám, pripravený takmer na čokoľvek. No to, čo sa na mňa vyvalilo v podobe titulnej „Celebrate The Dead“, som teda nepredpokladal ani náhodou. Nie žeby sa jednalo o nejaké štýlové premety, to teda ani náhodou. Naopak, EP pokračuje presne v tom momente, kde skončil „Engram“. Pomalý, hypnotický a monotónny rytmus naprogramovaných bicích, okolo ktorého sa vinie primitívny gitarový riff síce jednoduchý, ale 100% funkčný a slúžiaci celku. Toto ovládali BEHERIT vždy dokonale. V čom teda spočíva tá prekvapivá novota? V prvom rade sú tu, spočiatku nesmelé, no postupne výraznejšie ambientné plochy presne v tej podobe, ako si ich pamätáme z čias „Electric Doom Synthesis“, aby zhruba v polovici tejto viac ako 16 minút trvajúcej stopy úplne prevzali slovo. No ten najväčší šok mi pripravila záverečná časť songu, kedy sa dočkáme po prvýkrát u BEHERIT čistého vokálu (teda ak nerátam rôzne modulované proklamácie zo spomínaného „H418ov21.C“). No tentoraz je to iné a Holocausto sa úspešne pokúša o skutočný melodický spev, aby mi výsledok šokujúco pripomínal akúsi poctu popevkom Pink Floyd na ich vrcholnom diele „The Wall“. Avšak poctu podanú makabrózne pokrútenú do podoby akejsi morbídnej snovo haluciogénnej karikatúry samotného Pekla. Mňa táto Oslava mŕtvych dokonale opantala hneď pri prvom stretnutí, no zároveň úplne chápem, prečo sa ju BEHERIT neodvážili zaradiť na plnohodnotný album.
Druhú stranu tvorí 13 minútová položka „Demon Advance“ o ktorej už bola reč. Skladbu teda fanúšik možno pozná dokonale, ale rozhodne nie v tejto verzií. Rozdiel je počuteľný jednak v bicej artilérií, ktorú tentoraz tak isto obstaráva automat a hlavne v Holocaustových hrdelných kreáciách, ktoré sú síce oproti „Engram“ zastrenejšie a nevýraznejšie, ale sú o poznanie zvrátenejšie a spolu s ešte jednotvárnejším priebehom celého songu vás zaručene vtiahnu do samotného hrtanu tohto sonického Pandemónia. Podobné pocity mal pravdepodobne aj samotný Nuclear Holocausto, ktorý dal zvolenie na vydanie tohto EP z dôvodu, že tu prítomnú verziu považoval za vydarenejšiu než tú na spomínanom albume „Engram“.
A tak sa dostávame na samotný koniec, kde by malo tradične nasledovať bodové ohodnotenie, no tentoraz žiadne číslo neudelím. Dôvody sú hneď dva: za prvé sa nejedná o plnohodnotný album a za druhé, podobné mini počiny podľa mňa plnia svoje poslanie vtedy, ak obsahujú niečo netradičné, čo by na doske pôsobilo predsa len trochu nevyrovnane. A z tohto pohľadu je „Celebrate The Dead“ dokonalé.
