Postrockový behemoth GODSPEED YOU! BLACK EMPEROR si na November naplánoval šnúru niekoľkých koncertov po Európe a našej redakcii sa podarilo dva z nich navštíviť. S radosťou vám tak prinášame nasledujúci dvoj report z Pražskej (11.11.) a Viedenskej (12.11.) zastávky.
Nedeľný koncert v pražskej Lucerně so sebou niesol trochu zmätočné informácie ohľadne jeho začiatku, avšak radšej prísť v predstihu než neskoro, a nakoniec sa to celé nejako utriaslo. Predkapele AIR CUSHION FINISH s ich komornými a minimalistickými inštrumentálkami som nevenoval príliš mnoho pozornosti a čakanie na GY!BE som si tak radšej neúctivo krátil na bare. Členitý priestor klubu sa vrátane balkónu zatiaľ statočne zaplnil a nebolo tak celkom jednoduché si nájsť ideálne miesto na státie. Keď sa za úvodných tónov „Hope Drone“ usadila väčšina osemčlennej kapely na stage (kolmo vytŕčajúci do hľadiska), musela sa značná časť publika vzdať možnosti sledovať kapelu, a namiesto toho obrátiť zrak na začínajúcu projekciu. Priestor predsunutého pódia bol totiž dookola obohnaný stenou hudobného aparátu a bežný divák (s výnimkou tých zarovno s pódiom a na balkóne) sa tak musel uspokojiť len s výhľadom na vytŕčajúce hlavy tých pár stojacich hudobníkov. Aspoň, že samotnému zvuku toto rozloženie nijak neuškodilo.
Viedenský koncert bol naplánovaný na prvý pracovný deň týždňa. Čo bola v podstate úplne irelevantná informácia. Veď predsa sa jedná o jednu z najdôležitejších kapiel vo svojom žánri a na takýto koncert sa proste chodí. Je úplne jedno kedy a je úplne jedno ako ďaleko. A v akom žánri vlastne? Ako vraví Efrim, všetko je to aj tak len punk-rock...
Na miesto sme dorazili mierne v predstihu, aby sme všetko vyriešili bez stresov. Či už plačkanie na hnusné pivo a jeho cenu, rovnako ako aj obhliadku a okamžitú kúpu poslednej platne GY!BE „Don’t bend! Ascend!”, na ktorej recenziu sa môžete v najbližšej dobe tešiť. Poviem vám, po vystúpení si ju kúpil snáď každý, ale pekne postupne. Na pódiu sa už týčil mohutný pódiový aparát GY!BE a niekde medzi ním ste našli troch členov minimalistického projektu TRAPIS v zostave kontrabas, bicie, gitara a za vrece efektov k tomu. Na TRAPIS sme zostali na bočnom balkóne priestorov Areny. Jednak sme mali skvelý výhľad a jednak nikto z nás nemal potrebu tlačiť sa niekde dopredu. Naozaj som nevedel, čo od týchto pánov čakať, no kontrabas a malé bicie dávali mierne indície, že pôjde o nejakú mutáciu jazzu. A veruže poriadne chorú. V dobrom slova zmysle. Nech zjem kefu, ak tieto piesne neboli aspoň z polovice odimprovizované. Čisto jazzový štýl hrania na bicie v kombinácii so sonickým noisom a protirytmami kontrabasu ma miestami vcelku „namotávali”. Moje oči zas hypnotizoval zaujímavý štýl hrania bubeníka, ktorý mal každú chvíľu iné palice a na rytmičáku a kotli mu pobehovali rôzne malé činelky, iné železné predmety, ktoré z času na čas chytil, preplieskal nimi crashky a hral ďalej. Občasné využitie skutočnej nákovy, prípadne hranie slákom na činely je samozrejme úplne štandardná vec a bežný „pracovný” postup týchto troch experimentátorov. Keď sa TRAPIS miestami vymotal zo svojho organizovaného chaosu a chytil pevnejší beat dokázal s noisovou gitarou svoju show celkom dobre rozpumpovať a hneď na to poľaviť do úplne tichých pasáži a k hladkaniu bicích nástrojov, kedy bolo viac počuť nedisciplinovaných fanúšikov, ako samotných muzikantov. TRAPIS zaujal a miestami doslova pobavil, keď som videl, čo tam bubeník vystrája a aké absurdnosti pri hre robí. A hlavne všetko začalo načas a TRAPIS hral tak akurát - zhruba štyridsať minút.
A čo môžem ja, ako človek pre ktorého je esenciou hudby štvorštvrťový takt a šlapajúci rytmus, povedať o tom, čo sa dialo v nasledujúcich dvoch hodinách? Bolo to dlhé a náročné ba až vyčerpávajúce, a to ako fyzicky tak aj mentálne, ale stálo to za to! Živá prezentácia dodala pozvoľnej zmene nálad na priestore dlhočizných songov ozajstnú intenzitu! Skladby predstavujúce dvadsaťminútové formovanie noisového šumu a chrastenia v gejzíry zdanlivo nekonečného množstva melodických liniek a zvukov, to už bolo seriózne sústo anti rock’n’rollovej muziky! Hudobná kvantita reprezentovaná ôsmimi hudobníkmi a alarmujúcim počtom pedálových efektov, spolu s vrstvovitosťou tvorby GY!BE, ktorá nepozná prvotnú chytľavosť, naozaj vyžadovala od diváka sústredené úsilie. Odmenou však minimálne v mojom prípade bolo vyústenie tejto koncentrácie v hypnotickú pripútanosť k dramatickému, exponenciálne gradujúcemu deju. Ako snáď jediný čierny moment celej tejto sheogaze show, vnímam statické mega intro skladby „Behemoth“, kedy sa podľa mňa prelomila už tak krehká hranica medzi tým, čo ešte divák zvládne vstrebať na preplnenom koncerte v zafajčenom klube, a tým, čo si musí vychutnať v prítmí vlastného domova. A myslím, že nebudem zďaleka jediný, kto tu do toho domčeku na plátne prepálil očami dieru. Neuniklo mi, že s pribúdajúcim časom sa celý priestor trochu preriedil a našiel som si tak miesto na spomínanom balkóne, odkiaľ som konečne mohol kochať pohľadom na kompletnú kapelu. Bolo úžasné sledovať momenty kedy sa naplno rozohrala celá tá mašinéria, a súčasne sa vo vlastnej hlave pokúšať poskladať kúsky inštrumentálnej skladačky do toho výsledného celku sunúceho sa z reproduktorov. Absolvovať celý koncert z tejto perspektívy, tak som nielen spokojnejší, než pri pohľade na sépiovitú projekciu, ale aj ďaleko viac ohromený z muzikantstva a svojskej geniality GY!BE. Nabudúce by som si na to rád zašiel niekam do divadla. Ale uff... dalo mi to zabrať!
Hneď, ako dohrali TRAPIS som sa zberal dole pod pódium. GY!BE som proste musel vidieť zblízka. Veď predsa GY!BE sami tvrdia, že hrajú pre „týpkov” v prvých radoch, lebo aj oni boli „týpci” v prvých radoch. Pri takejto majestátnej pódiovke netreba kapelu len počuť, vidieť, ale hlavne cítiť. Zvukové vlny vás musia odpáliť. Kým si TRAPIS odniesli svoje veci mal som dostatok času obzrieť si detailne všetko z blízka. Poviem vám, pekná zbierka vintage raritiek. Keď sa tie veci poriadne oprášili, pridusili ovzdušie sály minimálne o tridsať rokov dozadu a elektrónkové teplo ju vykúrilo minimálne o pár stupňov. Keď som si myslel, že na zem už nie je ani poriadne kde stupiť, lebo všade boli škatuľky s efektami, jeden z gitaristov doniesol ďalšiu obrovskú dosku s ďalšími efektmi, ktorými počas koncertu generoval droneove, noisové a iné zvuky. A veru, koncert sa začal práve týmto netradičným nástrojom. Za umierajúceho plaču „Hope Drone” postupne dorazili všetci ôsmi! členovia a sformovali tak apokalyptický orchester, pričom za ich chrbtami sa na plátne postupne sformovalo slovo HOPE. Aby sme boli kompletní, na prihováranie k publiku GY!BE používali nie mikrofón, ale 16mm projektor. Nebol by som povedal, že ma projekcia deviateho člena orchestra tak odpáli. Videl som rôzne kapely s projekciou a viem sa už nadchnúť pre oveľa menej vecí, ako kedysi, ale toto bolo tak účelovo dobré, efektívne a s hudbou priam perfekcionalisticky zladené. Po koncerte som sa šiel pozrieť, ako si Karl Lemieux balí svoje „pakšamenty” - štyri 16mm projektory, hromada kotúčov a nastrihaných pasikov filmov. Tie veci mali doslova dušu. Keď sa „Hope Drone” sformoval, nasledovala pieseň z poslednej dosky „Mladic”. Nejedná sa o nijak nový trek. Pred tým mala táto pieseň kódové označenie „Albanian” a nachádzala sa na nejakých bootlegoch. Gitary skreslené priam až do ružového šumu, gradácie, „Mladic” sa nám ku koncu pekne roztancuje a privádza návštevníkov priam do tranzu. Ten tučný zvuk, rytmika a farba dvoch bicích zostáv, dynamické hrátky od bezvetria po uragán, nariekajúci zvuk huslí, naliehavé prepínanie snímkov stavebných plánov, čísel na burze, útržkov nápisov, polície, abstraktných motívov, melancholických motívov, smutných tvárí. Spúšťa sa vo vás tichý alarm, že niečo je zle. Zahmlený odkaz sa postupne zjasňoval, ale nikdy nebol priamo čitateľný. Žiadne rockové pózy, gestá pre publikum, uvádzanie piesní... Kapela zahrala celkovo päť piesní, za neuveriteľných 120 minút! Aj to mi kúsok vadili pauzy a mohutne burácajúci potlesk medzi piesňami, ktoré mierne vytrhávali zo snenia. Robím si srandu... A vlastne nie, nerobím. Stále lepšie, ako keď si niekto vedľa vás zapáli cigu v striktne nefajčiarskom prostredí, prípadne nahlas rozpráva počas tichých pasáží. 120 minút prešlo a ja som chcel viac! Kapela zmizla rovnako rýchlo, ako prišla a po tomto intenzívnom zážitku som stál ako obarený. Vlastne ešte teraz tam stojím a čakám, či náhodou neprídu zahrať aj „BFF III.”, na ktorú som sa tak tešil.
Setlist:
1. Hope Drone
2. Mladic
3. Moya
4. Behemoth
5. The Sad Mafioso
Text kurzívou: Vilozof
Normální text: Borco
Fotografie poskytla Vranka
