„So here we are, mankind in all its grace
We rule with pain and we love to hate
We´re standing in pool of blood, a smile on our face
We´re falling to the ground with a knife“
Dnes sa zase raz bližšie a detailnejšie pozrieme na snaženie jednej z domácich hudobných akvizícií, a síce kapelu, ktorá vyznáva tú najpomalšiu odnož tvrdého kovu plnú zmaru a skazy. A hoci sa vždy ku každej nahrávke snažím pristupovať s maximálnym nasadením dobre si vedomý faktu, že ju kapela stvorila s tým najlepším vedomím, predsa sa nájdu zoskupenia, ktoré mi jednoducho prirástli k srdcu viac ako iné a vo veľa prípadoch je ťažké objektívne zhodnotiť prečo. Jedným z týchto prípadov je aj vlajková doom metalová loď slovenského podhubia menom GALADRIEL.
Pri počúvaní najnovšieho diela „The 7th Queen Enthroned“ som si pripomenul svoju vlastnú recenziu a rozhovor, ktorý som s menovanou bandou spáchal v súvislosti s (vtedy) aktuálnym tretím počinom „Oblivion“ pre už dnes neexistujúci zine Unholy Pagan Fire. Moje dobové nadšenie nepoznalo hraníc a podobné pocity, aj keď v predsa len sofistikovanejšej forme (vek jednoducho nezastavíš) mám aj dnes. A to aj napriek nie príliš lichotivému konštatovaniu, že GALADRIEL vo svojej podstate nič nové a prevratné na novinke neprináša. Ale forma akou servíruje svoje aktuálne snaženie tento nedostatok nahrádza mierou nevídanou.
Čo teda siedma Kráľovná na striebornom kotúči prináša? Ak by niekto čakal pomalé a záhrobné tryzny aké napríklad vo svojom „Lese rovnováhy“ ponúkli Briti Cathedral bude najskôr sklamaný. Už iba fakt, že novinka na ploche 36 minút ponúkne hneď osem položiek znamená, že veľa priestoru na jednu stopu nezostáva a preto je to podstatné ponúknuté predsa len vo svižnejšom tempe. A ak by som mal snaženie GALADRIEL prirovnať k niekomu známejšiemu, ako prvý sa mi v mysli vynára Stratený Raj. Ale konštatovať, že sa v tomto prípade nejedná o nič iné ako o lacnú kopírku by bolo značne prehnané. Tá podoba vyvstáva hlavne v silnom dôraze na melódie, ktoré sú v každom jednom songu dominujúce. Aj keď.... ten úvodný riff v piatej „The Last Time“ až nápadne pripomína rovnakú skladbu spomínaných Paradise Lost. No prejav GALADRIEL je o poznanie pestrejší. Tam kde je to potrebné vedia slušne pritlačiť na pílu a neboja sa prihlásiť k odkazu starej thrashovej školy – stačí počkať song „Labyrinth“. A na druhej strane v každej jednej piesni sa v tú správnu chvíľu pripomenie Tomaxova gitara citujúca v sólach zlaté heavy metalové časy. A korunu všetkému (presne tak ako tomu bolo aj vždy v minulosti) nasadzujú dominujúce vokály patriace Dodovi a Soni, ktoré považujem za jasný trademark kapely. Práve ich jednotlivé súboje určite predstavujú jednu z hlavných devíz (nielen) aktuálnej nahrávky. Čo sa týka jednotlivých songov, ťažko sa mi medzi nimi hľadá jedna, ktorá by prevyšovala ostatné. Sila dosky spočíva skôr v celku. No napríklad refrén tretej „Still Not Dead Enough“ (s hosťujúcim vokálom Sakisa Tolisa), či záverečné klavírne outro „Crucifixion Deluxe“ dostanete z hlavy veľmi ťažko. Avšak celkový vrchol z môjho pohľadu prichádza v samotnom závere v položkách „Mother Is Dying“ a hlavne „Eosphorus“, kedy sa GALADRIEL naplno ponorí do doomových vôd a vo svojom snažení z môjho pohľadu kľudne znesie porovnanie s tými najznámejšími menami svetovej scény.
Vo svojom bodovaní, si k maximálnej dokonalosti ešte nejakú tú rezervu nechám kvôli pocitu, že to najlepšie GALADRIEL predsa len ešte neponúkli a isté rezervy v sebe skrývajú. No napriek tomu siedma Kráľovná usadla na svoj trón lemovaný smútkom a zmarom sebavedomo a pevne a jej pozícia zostáva naďalej neotrasiteľnou.
K recenzi poskytl: Gothoom Productions
