Dnes sa opäť raz na chvíľu pozrieme do domácich lesov a hájov. Predmetom aktuálnej recenzie totiž bude slovenská štvorica hlásiaca sa k odkazom predkov a ctiaca slávny vek pohanský – PRAROD. A myslím, že z predchádzajúcej vety bude viac-menej jasné, čo za hudobnú produkciu môžete od tohto zoskupenia očakávať. Ale po poriadku.
S PRARODOM som po prvýkrát prišiel do kontaktu pred pár rokmi prostredníctvom živého zoznámenia, kedy predskakovali nepomerne známejšej plzenskej akvizícií Trollech. Záujem vtedy počas tých zopár songov vo mne prebudil nepochybne spevák Sambor, ktorý okrem klasických a z radu nevybočujúcich hrdelných kreácií občas svojich súputníkov podporil tiež zvukom flauty. Pár dní na to som sa s ich tvorbou zoznámil predsa len trochu bližšie prostredníctvom debutového dema „Ozvena vekov“, aby som do tretice zavŕšil naše spoločné stretnutie skrz aktuálny album „Na ceste k zániku“. Toľko teda fakty a poďme sa spoločne bližšie pozrieť na to, čo sa pod týmto cd zdobeného žánrovo predpisovou lebkou skrýva.
Ako už bolo spomenuté v úvode, PRAROD sa skrz dosku „Na ceste k zániku“ snažia priblížiť tú dávnu a značne zromantizovanú predstavu čias, keď Slovania spätí s Matkou Prírodou ešte nemuseli ohýbať svoje chrbty pod ťaživým prízrakom všadeprítomného kríža. Až potiaľto by to bolo všetko v najlepšom poriadku, no táto vskutku sympatická vízia dostáva nečakané trhliny v momente, ako sa zameriam na to najpodstatnejšie a to na samotnú hudobnú náplň. „Na ceste k zániku“ prináša totiž ďalšiu z radu nekonečných variácií na tému pagan metal v podobe, ktorú som mal možnosť počuť už nespočetne veľa krát. Ak by som mal toto snaženie k niekomu priblížiť, ako prví ma napadajú (nielen) štýloví súputníci Hromovlad. No v porovnaní s nimi chýba PRARODU predsa len väčšia dravosť, variabilita a istá ľahkonohosť. Debut totiž prináša sedmičku songov pohybujúcich sa niekde na hranici štyroch – piatich minút, pričom jednotlivé piesne operujú postupmi a jednoduchými melódiami, ktoré sa navzájom podobajú miestami až príliš. Samborov spev otrocky kopíruje gitarové linky, čím trpí jeho frázovanie (tento fakt doslova udiera do uší, ak si počas počúvania otvoríte booklet a sledujete jednotlivé slová) a nakoniec aj flauta, ktorá spočiatku tvorí oživujúce spestrenie, s pribúdajúcimi minútami stráca na svojej originalite.
Ale aby som zbytočne iba nehanil čo haniť netreba musím povedať, že sa na doske nájde zopár momentov (a nie je ich rozhodne málo), ktoré si pozornosť určite zaslúžia. Mám na mysli napríklad tretiu, titulnú kompozíciu „Na ceste k zániku“, ktorá v súlade so svojou textovou náplňou ponúkne nečakane až takmer deathový riff (čas 1:20), alebo záverečnú záležitosť „Bojisko“, ktorá drsnejšie a nátlakovejšie pasáže strieda vcelku umne s tými lyrickejšími, čo vo výsledku pôsobí viac než vydarene. A je to práve tento song, v ktorom vokálne linky až tak otrocky nekopírujú to, čo nadiktujú gitary. No a to ešte nehovorím o jednoznačnom vrchole v podobe štvorky „Príchod jari“, v ktorej všetky časti skladačky zapadnú na svoje miesto a zo skladby sa tak razom stáva viac než vydarený kúsok. Minimálne tieto dva songy sú jasným dôkazom, že potenciál tu rozhodne je a nemusí byť primalý.
Spočiatku som sa čudoval, prečo PRAROD na svoj debut umiestnil iba spomínaných sedem kompozícií, vďaka čomu sa hracia doba len tak tak prehupla cez pol hodinu. No v tomto prípade platí, že menej je niekedy viac a to, čo na dosku hudobníci nakoniec umiestnili je presne to, čo poslucháč znesie. Spočiatku som nevedel, aké bodové hodnotenie za touto recenziou umiestniť a tak som sa sám seba spýtal, ako na mňa „Na ceste k zániku“ zapôsobila ako celok, po spočítaní všetkých jej kladov a záporov. 5,5 je niečo tesne nad dokonalý priemer. A myslím si, že presne to charakterizuje debut skrývajúci sa pod menom PRAROD.
