Tak a máme tu ďalší z návratov po rokoch. No v tomto prípade toto dlho ohlasované znovuzrodenie sľubovalo niečo, čo má potenciál zatriasť celou scénou a priniesť čosi, čo by vytvorilo neprehliadnuteľný miľník nielen v diskografii týchto Poliakov, ale naprieč viacerými žánrami. Stalo sa tak? Rozhodne nie, ale...

Keď LUX OCCULTA prišli v roku 2001 v poradí so štvrtou radovkou „The Mother And The Enemy“, rozdelil sa až dovtedy pomerne jednotný názor fanúšikov na túto eskadru na dva tábory. Jedni im vyčítali zapredanosť, zradu vlastných koreňov, mamon, atď. No druhí naopak oceňovali pomerne neotrelý smer a vcelku vizionársky postup a tiež odvahu s akou sa dokázali vymaniť z predsa len príliš tesnej kovovej kazajky, ktorá zväzovala jej rozlet. LUX OCCULTA za mohutného nádychu roztiahli krídla a vzlietli kamsi smerom k neprebádaným končinám cestami nie príliš vyšľapanými predchodcami. Hold, písal sa rok 2001. A potom dlhé, viac ako desaťročie trvajúce ticho. No a dnes, po neuveriteľne dlhých trinástich rokoch ich tu máme späť v celej kráse. To je fakt, ktorý by pred pár rokmi predpovedal iba málokto. Jedná sa teda o návrat v plnej sile a oslnivom lesku? Zodpovedať túto otázku je o poznanie zložitejšie. Ak som v prípade minulého albumu hovoril niečo o značnej kontroverzii, novinka „Kołysanki“ ide v tomto smere ešte ďalej, no bojím sa, aby aktuálna snaha o niečo nové nebola zároveň aj definitívne posledným výkrikom pred konečnou Tmou. Ak sa totiž v prípade „The Mother And The Enemy“ dalo ešte bez problémov hovoriť o príslušnosti k metalovej avantgarde, v prípade novinky to neplatí ani náhodou. Za prvé, metal v akejkoľvek podobe tu poslucháč nenájde ani v náznakoch. Áno, LUX OCCULTA zostali stále (aspoň sčasti) verní tradičným tvrdokovovým nástrojom, ale ich použitie, to je úplne iná kapitola. Hlavné slovo tu má elektronika, no tvrdiť, že „Kołysanki“ sú industriál, by bolo na hony vzdialené pravde. Všetkých osem tu prítomných trackov tvorí jeden kompaktný celok, kde každá jeho časť slúži pre dobro celku. Nadvládu oproti minulosti prevzala poľština, ktorá je na pár miestach okorenená dekadentnými francúzskymi prednesmi, no oveľa väčší šok pre väčšinu budú tvoriť pravoverné ľudové vsuvky v celej svojej kráse. Áno, niečo podobné tu už bolo napríklad na Munruthelovom geniálnom folkovom pokuse Kolo, no ak by tento fakt v niekom evokoval podobnosť novinky s niečím zo škatuľky pagan/folk, bude tiež nesmierne sklamaný. Čo za hudbu teda LUX OCCULTA vlastne prináša?

Avantgarda skĺbená s jazzom, výdatnou dávkou elektroniky, jednoduchého rockového základu a štipkou ambientu – tak by zhruba mohol znieť môj opis toho, čo „Kołysanki“ dokážu ponúknuť. Jednotlivé songy síce plynú tak nejako pokojne a zdanlivo na prvý pohľad ukolísajú poslucháča svojou jednoduchosťou, no v tomto prípade prvotné zdanie klame viac než dosť. Ak sa totiž do tých na pohľad šedivých tónov započúvate o čosi pozornejšie, budete prekvapení až nečakane pestrým výberom, ktoré ponúkajú. No nie je tomu vždy tak. V poradí druhá „Samuel Wraca Do Domu“ naopak ohromí svojou free jazzovou výstavbou od prvých chvíľ a zvuk trúbky (či saxofónu), ktorý songu dominuje vás prinúti udržať svoju pozornosť po celých takmer siedmych minút. No príde aj odpočinok v podobe uvoľnenej „Karawanem Fiat“, ktorá vás zoberie na netušenú cestu do nezmiernych diaľav vlastného podvedomia. A záverečné orodovanie v podobe (polo) ambientného rozlúčenia „Bądź Miłościw“ vám už bude nakoniec pripadať ako pomyselné vyslobodenie z tohto prazvláštneho, no nie nepríjemného sna navodeného večernými uspávankami v podaní LUX OCCULTA.

A že nie ste na základe predchádzajúcich riadkov o nič múdrejší z toho, čo vlastne títo Poliaci na návratovom albume „Kołysanki“ prinášajú? Nič to, podobné pocity budete mať aj po pár prvých stretnutiach so samotnou nahrávkou osobne. Len neviem, koľkým z vás bude podobný odchod do ríše snov po chuti...