Tretieho Októbra 2009 sa v Brnenskom klube Favál uskutočnila akcia, na ktorú sa mnoho z nás tešilo už veľmi dlhý čas dopredu. Očakávania boli opodstatnené, keďže koncert sa pýšil naozaj silným obsadením a dal by sa prirovnať takmer aj k nejakému mini-festivalu. Teda aspoň čo sa veľkých mien týka. Každý z headlinerov koncertu vydal v roku 2009 veľmi úspešný album a každému jednému z týchto albumov sa u nás v redakcii dostalo patričného uznania. Pre mňa osobne boli najväčším lákadlom Islandskí SÓLSTAFIR. Živo si spomínam, ako som celý Január a Február dookola točil len „Köld“ a prakticky ho nemohol prestať počúvať a následne sa k nemu vracal znova a znova, nespočetne veľa krát. Možnosť vidieť SÓLSTAFIR naživo sa v tej dobe stal taký môj malý sen. Takže predo mnou mal byť papierovo nezabudnuteľný večer.
Začiatok akcie bol stanovený na siedmu hodinu večernú. Keď sme dorazili do klubu na pódiu sa už pripravovali tuzemskí ADOR DORATH. Nestihol som ani poriadne dopiť svoje prvé pivo a ADOR DORATH už spustili svoj set. Ono s Dufaqom sme mali ešte stále pocit, že sa jedná o zvukovú skúšku, ale organizátori si dali patrične načas a začali len so zhruba 20 minútovým meškaním, ktoré sa dá pri metalových akciách považovať za vskutku len symbolické. Keďže pred pódiom nebolo takmer nikoho, začal som tušiť nejaký prúser, ohľadom návštevnosti, ale tak k tomu sa ešte vrátim v závere pri celkovom hodnotení.
Osobne som na rozdiel od mojich kolegov ADOR DORATH naživo ešte nikdy nevidel a ani som ich tvorbu doma nepočul. V podstate som nemal tušenia, čo od nich čakať. Ale aspoň som nemal pred ich vystúpením žiadne predsudky, ani nič podobné. So záujmom som sa teda odobral medzi tú hŕstku ľudí, čo o ADOR DORATH záujem mala. Táto kapela produkujúca zmes doom/death/black metalu s gotickým nádychom zabalená do nejakého progresívnejšieho obalu ma ničím nepobúrila, ale na druhú stranu ani ničím nenadchla. Bohužiaľ sa zvukárovi podarilo jemne utopiť gitaru, takže kopec gitaristovej snahy v niektorých technickejších pasážach vyšlo proste nazmar. Keď som počúval ich zvukovú skúšku zaujali ma predovšetkým mimoriadne čisto odspievané ženské vokály a sám pre seba som si vravel, že teda tú speváčku si určite mrknem. Mrkať som mohol, speváčky nikde. Ženský vokál vychádzal z útrob Macbooku. Chcel by som každopádne vyzdvihnúť prácu bubeníka, ktorým sa táto kapela môže pýšiť. Bola ho radosť sledovať. Vynikajúci výkon. Celkovo však musím skonštatovať, že až na pár strhujúcich momentov, boli ADOR DORATH najslabším článkom večera. Nie, žeby ich výkon bol slabý, ale konkurencia bolo omnoho silnejšia.
Keďže toto tour má variabilného headlinera, ďalšími v poradí už boli moji obľúbenci SÓLSTAFIR. Netrvalo dlho a predzvučení severania si porozkladali svoju aparatúru a spustili zvuky intra „Náttfari“. Čiže som zase nedopil pivo a radšej bežal k pódiu, pretože muzikanti vynárajúci sa spoza hustej hmly už spustili prvé tóny titulného songu poslednej dosky: „78 Days In Desert“, ktorý bol aj titulný song ich dnešného vystúpenia. Vystúpenie malo neskutočnú atmosféru a pre mňa osobne to bolo jedno z najlepších, čo som kedy vôbec videl. Silné slová, ja viem, ale podľa mňa celkom na mieste. Úplná synergia v skupine, sto percentná zohratosť a bezkonkurenčne najlepší zvuk z celého koncertu. Atmosféra priam neskutočná miestami som vôbec nemal páru o okolitom svete, len som čučal dopredu nechal sa unášať na zvukových vlnách... Niekam. Keď následne charizmatický Aðalbjörn začal spievať v nasledujúcej „Köld“ nastala úplná katarzia, ktorá mi umožnila objaviť ďalší rozmer ich geniálneho albumu. Ďalšou v poradí bola staršia vec, ktorá ma z tohto sna na chvíľu vytrhla, ale hneď som sa do tohto sna mohol vrátiť vďaka asi 20 minútovej jam verzii piesne „Ritual Of Fire“, ktorá mi umožnila lepšie pochopiť kreatívny postup pri vytváraní riffov, ktorý mi frontman neskôr v zákulisí vysvetľoval: „Jeden z nás má nápad, hráme ho dookola zhruba päť hodín, dostaneš sa do tranzu a keď všetci majú zavreté oči, a hráme tento riff dookola dve hodiny, tak je to dobrý riff. To môžeme použiť.“ Do podobného tranzu ma priviedlo ich vystúpenie. Už mi len zostáva skonštatovať, že jediný nedostatok vystúpenia SÓLSTAFIR je ten, že netrvalo dlhšie. Naozaj silný zážitok.
Byl bych blázen, kdybych nepřiznal, jak moc mě SÓLSTAFIR zaujali posledním albem. A nebudu ani popírat, že byli hlavním důvodem, proč jsem koncert navštívil. Očekával jsem neotřelé, elegantní, ale s rezervou brané vystoupení a dostal jsem ho přesně takové, o jakém se mi zdálo. Skladby jako „Pale Rider“ a „Köld“ byly absolutním vrcholem večera, avšak co mě potěšilo ještě více, byla jistota vokálu, který na živý přednes není vůbec jednoduchý. Zvuk sice nebyl nikterak dobrý, ale to u SÓLSTAFIR až tak velkou škodu nepůsobí, neboť spousta pasáží je v rychlejších tempech lehce nečitelná i na albu.
„Transparenty“, ktoré sa chystali na pódiu už boli predzvesťou ďalšej kapely v poradí: SECRETS OF THE MOON. Ich doska „Privilegivm“ dostala u nás v redakcii, aj vo svete veľmi vysoké hodnotenie, ale napriek tomu som jej nedokázal akosi prísť na chuť. Odrádzala ma jej dĺžka, sterilnosť, schematickosť a celkovo ma osobne nezaujala. Odhliadnuc od toho som veril, že živé vystúpenie bude mať ten správny náboj k jej prezentácii a bude naživo omnoho viac atraktívnejšie. Smutne musím skonštatovať, že SOTM na mňa pôsobili úplne rovnako, ako keď si doma pustím „Privilegivm“. Po asi dvoch piesňach som šiel priamo pod pódium, nehľadiac na z toho plynúcu znižujúcu sa kvalitu zvuku a naivne som veril, že zblízka to bude mať väčšiu energiu. Nestalo sa. Zmenil som miesto nakoniec ešte asi tri krát, až som nakoniec usúdil, že najlepšie miesto pre vypočutie SOTM bude asi za barom. Ospravedlňujem sa za môj neprofesionálny postoj, ale ťažko sa mi hodnotí niečo, čo sa všetkým ostatným páči, len mne nie. Snáď o detailoch vystúpenia budú vedieť povedať viac moji kolegovia.
Předpokládal jsem, že skousnout skladby z „ Privilegivm“ naživo, nebude nikterak lehké. Nejenže by mohla jejích „línost“ nudit, ale také by mohly vyznít nevýrazně. A mám-li být upřímný, bylo dost chvil, kdy jsem zíval. Jestliže by zvuk byl precizní, nebylo by těžké do pódiové prezentace mnohem více proniknout, ale za zvukových okolností, které na Favále panovaly, měli SOTM těžkou úlohu. Musím ale i tak uznat, že díky dobré znalosti posledních dvou alb, jsem se do vystoupení mohl ponořit mnohem více než neznalý fanoušek. I tak jsem ale očekával mnohem více.
Poslednou z kapiel mali byť nórsko-anglickí CODE. Tentoraz som bol pri názore na ich posledný album „Resplendent Grotesque“ naladený na rovnakú vlnu ako moji kolegovia. Jediná vec, ktorej som sa obával bol fakt, ako sa Kvohst popasuje s čistými vokálmi naživo. Už pri úvodnej „Smother The Crones“ som len vypleštil oči. Je vidno, že Kvohst je na tomto tour evidentne vo forme. Svojím vokálom zatienil aj malé zvukové neduhy s bicími a mierne utopené gitary, s ktorými mal jeden z gitaristov problém. Nakoniec odohral zvyšok setu na Aðalbjörnovom „véčkovom“ Gibsone. Skladby ako „Tyburn“ a „Cotton Optic“ naživo mali neskutočnú energiu a boli vynikajúcim vrcholom celého večera. Osobne CODE predbehli moje očakávania. Famózny Kvohstov spevácky výkon a skvelé, energické vystúpenie. Tlieskam.
Mé třetí setkání s CODE již neprovázely ony vibrace signalizující nedočkavost, to hlavně proto, že jsem již z Inferno festivalu věděl, že Kvohst dokáže své nelehké vokální party zastat precizně i naživo. Světe, klaň se, oproti Inferno festivalu to bylo ještě lepší! Nějaký defekt z dlouhého tour nezanechal žádné stopy a nebýt přetrigrovaných bicích a často schované kytary, jednalo by se pro mě o životní zážitek. A co je důležité? „Cotton Optic“ zabíjela!
Na záver mi už len zostáva zhodnotiť tento večer. Až na to, že SOTM pre mňa tvorili len akúsi výplň medzi SÓLSTAFIR a CODE a na to, že vystúpenie CODE malo malé zvukové chybičky krásy, musím skonštatovať, že sa jednalo o veľmi podarenú akciu. Ak by som ju mal zhodnotiť, vytiahol by som asi hodnotenie najvyššie. Návštevnosť, ktorá sa rozoberala aj na stránkach Mortem bola na tak bezchybnú akciu nižšia, ako by sa patrilo. Neviem, či je to ľudskou lenivosťou, pokrytectvom, alebo naozaj len tými peniazmi, začal som badať mierny trend ľudí nechodiť na koncerty. Snáď ich možno aj tento report prinúti zdvihnúť prdel a nabudúce prísť. Môžete ľutovať. Naozaj skvelá akcia. Idem si pustiť „Köld“.
Text kurzívou sepsal Fastred.