Posledné dva, možno tri roky, som ako poslucháč metalovej hudby začal trpieť poruchou, ktorú by som mohol označiť ako deformácia vkusu. Príchod formátu mp3 zaručil to, že k človeku sa odrazu dostávajú úplné kvantá hudby a má v princípe dve možnosti, ako s tým môže naložiť. Možnosť prvá: vypočuť veľmi veľa hudby za krátky čas, čo je prakticky doslova jej mrhaním a v podstate neumožňuje človeku vytvoriť si o nej názor. Respektíve umožňuje, ale má výpovednú hodnotu rovnú nule. Potom je tu možnosť druhá a tou je počúvanie hudby prakticky nonstop. Čo teda môže u niektorých jedincov vyvolať túto takzvanú deformáciu vkusu. Klasické symptómy sú: zvýšená náročnosť, časté používanie vety: „to som už počul“, vyhľadávanie čoraz viac chorých projektov a zoskupení prípadne čoraz väčšie koketovanie s nemetalovými žánrami, kdejakými drone, post-rockmi, poprípade rôznymi elektronickými psychiatriami. No a potom sa človeku stane, že ani nevie ako a dostane sa k nemu ECHOES OF YUL (dík Fastred :))).

Ťažko charakterizovať to, čo vlastne toto poľské duo na svojom debute servíruje. Rock, pop, psychedelic, progressive, folk, drone, sludge, post-metal, electronic, downtempo, dub, industrial, ambient? V skratke asi povedané ECHOES OF YUL je experimentálna hudba. Novinka prináša až abnormálne dlhú porciu pomalého industriálneho nákladu, ktorý sa bude plaziť po vašom mozgu a spôsobovať vám poruchy vnímania. Dvanásť piesní a takmer 80 minútová dĺžka albumu býva vo väčšine prípadov na škodu, v tomto prípade mi to však úplne vyhovuje, pretože aj keby mi album skončí skorej, tak je vysoká pravdepodobnosť, že si ho pustím znovu. Nemá význam rozlišovať medzi jednotlivými skladbami, podstatné je brať túto novinku ako celok. Možno jediný názov, čo mi utkvel v pamäti bola skladba „Pony“, ktorá monotónnym, mohol by som povedať, že až priam strašidelným, nahovoreným samplom: „I hate you daddy“ pôsobí na človeka veľmi desivo. Štruktúra hudby jednotlivých skladieb vyzerá nejako tak, že gitary plnia úlohu len akéhosi rytmického aparátu, pričom takmer vždycky sa jedná o jednu slučku s malými obmenami, prípadne postupným nabaľovaním ďalších gitár a zhusťovaním tak výsledného rytmického efektu. Spoločne s basou tak podľa mňa vcelku výborne nahradzujú rytmickú funkciu bicích. Tie samozrejme na nahrávke neabsentujú. V spojení s vyššie spomínanou gitarovou štruktúrou, umocňujú celkovú rytmiku do astronomických hodnôt. Zároveň však zostávame v hlbokých, naozaj hlbokých kanalizačných útrobách nejakej obrovskej zatuchnutej továrne na výrobu železa, ktorej lomoz sa ozýva v týchto kanáloch a bude vás sprevádzať na tejto hypnotickej ceste do prázdna.


ECHOES OF YUL mi príde veľmi originálny, hypnotický a zároveň trošku zvrátený. Pomalé repetatívne postupy navodzujú priam istý tranz v mysli a myslím si, že táto hudba nie je vhodná k hocijakej činnosti. Veľmi príjemné prekvapenie z Poľska.