Artwork najnovšieho výplodu MOURNING DAWN, sólového dieťaťa Laurenta z Inborn Suffering, ktoré prerástlo do podoby kvarteta hudobníkov, je len začiatkom 70 minútovej agónie a hnevu. Od úvodného taktu sa na vás valí intenzívna úchylnosť, ktorá so sebou strháva všetky náznaky krásnych pocitov a spomienok, ako keď smog zahalí modrú oblohu a slnečné svetlo nahradia slabo fosforeskujúce červy. Táto atmosféra ktorou je celá hudba predchnutá je zdarilo tuhá a presvedčivá, čo práve býva častý problém podobných zoskupení, keď sa človek nemôže zbaviť pocitu silenosti, vyhrotený vokál pôsobí prázdno a do pozadia len drhnú jeden utopený riff za druhým. Tu môžem povedať, že hrajú MOURNING DAWN prvú ligu, a obzvlášť by som vyzdvihol práve gitary. Mohutné zvukové steny, vybrnkávané pasáže, sóla, to všetko tu nájdeme vo veľmi luxusnej podobe, a napríklad taký nosný motív „Sick“ trhá na kúsky.
So skončením intra sa otvárajú dvere do zvrátenej sféry, kde sa zastavuje pulz a dych. MOURNING DAWN sú depresívni. Veľmi depresívni. Agresívni. Miestami pomalí, potom ešte pomalší, žiadnych blast beatov sa nedočkáte, ale čo je najdôležitejšie, sú skvelým príkladom toho, že energiu a silu hudbe nedáva len nastavené bpm. Skladby sa svojou dĺžkou pohrávajú s vaším podvedomím, ľahká monotónnosť tejto smrtiacej vlny, a to bez najmenšieho náznaku pejoratívnosti, doslova hypnoticky dolieha na všemožné zákutia mysle a múti vody predstavivosti. Všetky nástroje tu majú svoje miesto a servírujú priestor pre Laurentov miestami naštvaný, inokedy sebatrýznivý vokálny prejav, ktorý na pozadí tejto čiernej a mohutnej hudobnej palety dominuje.
Napriek celkovému veľmi pozitívnemu dojmu, čo u mňa „For The Fallen“ zanechal, by som asi mierne osekal hrací čas. Ku koncu už som mal problém udržať pozornosť, tá pravá intenzita z toho vyprchala. Preto myslím, že 5-6 songov by v tomto prípade bohato poslúžilo. Takto sa z toho trochu zbytočne stáva trápenie pre, už aj bez tak nahlodaného, poslucháča. Na druhú stranu, ak máte vyslovene radi palcátový efekt, teda keď po doznení posledných tónov nie ste istý čas schopní vnímať realitu, ako keď vás spomínaná vec trafí po lebke, v tom prípade verím, že budete mať presne opačný názor. Týmto celým zásadne netvrdím, že druhá polovica je nejakým spôsobom slabšia ako tá prvá. Neskôr, pri prerušovanom počúvaní, keď je možné skladby relevantnejšie posúdiť ako samostatné celky, som zistil, že napríklad záverečná „Ashes“, spolu s „God Damn the Sun“, patrí práve k mojím tajným favoritom.
Priznám sa, že nepoznám predchádzajúci album „Mourning Dawn“ ani staršie EP, preto nemôžem byť sudcom v otázke vývoja smerovania kapely. Výsledkom posledného ich snaženia je však hodnotné dielo, na ktoré síce musíte mať náladu a dať mu šancu aby vás vtiahlo, ale výsledný pôžitok stojí za to. Ten „pôžitok“ by som možno rád rozviedol v tom zmysle, že napriek tomu, že som si nedokázal spätne vybaviť jedinú notu, tak viem, že to čo práve dohralo som si náramne užíval. Bude to koniec koncov asi najlepší dôkaz toho, že sa nejedná priamo o album, kde jeden hit strieda druhý, ale o komplexný, kvalitný materiál od dospelej kapely, ktorá má ujasnený hudobný štýl, a tým zďaleka nemôže pochváliť každý. Bravo!