Keď som v recenzii na „Belus“ začal tým, že pokračuje presne tam, kde skončil „Filosofem“, tak tu musím opäť skonštatovať, že „Fallen“ pokračuje tam, kde „Belus“. Je zaujímavé, ako Varg na „Belus“ dokázal napodobniť pôvodný zvuk „Filosofem“. Možno to ani nebol zámer, ale každopádne to tak nakoniec vypálilo. Teraz by som si dokonca dovolil povedať, že Varg hneď, po dokončení „Belus“, začal točiť „Fallen“, na tej istej aparatúre, s tými istými nastaveniami. A tu prišlo pre mňa pri prvom počutí hneď prvé varovanie – zvuk. „Žeby sa jednalo len o prevarenú vodičku?”, opýtal som sa sám seba a pokračoval s počúvaním. Ešte predtým, než som sa dostal k hudbe samotnej, zaujalo ma opať raz „experimentálne” intro. Pamätáte na štrnganie fliaš, ktoré tvorilo úvod do albumu „Belus“? Tentokrát štrnganie fliaš na albume absentuje, ale odkaz na „Belus“ vidím aspoň v tom, že obidve intrá zostávajú rovnako zbytočné.
Po tomto úvode sa na nás vyvalí klasický burzumovský riff, zaujímavo doplnený rytmickou gitarou, vlažne prelievajúci sa do strednotempového blastbeatu, podmasteného výrazným rytmickým dunením basy v štýle zrýchleného tepu srdca. Je zaujímavé, ako sa vyvinul Vargov vokálny prejav za tie roky. Čo sa týka škreku, teda lepšie povedané zašumeného šepotu, nachádzame sa presne tam, kde aj pred rokom, avšak čo sa zmenilo a je podstatným rozdielom oproti akejkoľvek predošlej tvorbe BURZUM, je výrazné pribudnutie čistého spevu. Teda, ak sa to spevom vôbec dá nazvať, lebo čistý je asi len v zmysle takom, že sa nejedná o žiadny škrek, ani nič podobné. Niekedy je to priam len nejaké mrmlanie, alebo šepotanie, nevýrazné „hmmkanie” s absenciou poriadnych grádov. Ale aké je také je, podstata je, že pasuje na tento album, ako riť na šerbeľ. Album má zaujímavú oldschoolovú atmosféru, avšak musím skonštatovať, že sa z neho akosi vytratila temnota a čaro, ktorými staré nahrávky BURZUM prekypovali. Repetatívne postupy – priam až nekonečné opakovania riffov, sú naďalej prítomné a tým sa istý hypnotický účinok hudby zachoval, ako sa na značku BURZUM patrí. Ale ako som už v predošlej vete napísal, tak za tým si stojím – to pravé čaro tam nie je až také citeľné. A pritom, jediný markantný rozdiel oproti „Belus“ vidím v zmene vokálnej zložky a teda pribudnutím veľkej porcie čistých spevov. Žeby toto bolo pre mňa jediným dôvodom, prečo ma Fallen až tak nezaujal, ako jeho predchodca? Alebo som sa predtým len nechal oblbnúť „návratom legendy”? Ťažko povedať, za jednou vecou si však určite stojím a tým je to, že „Fallen“ prišiel po „Belus“ veľmi skoro a bojím sa, že jeho prípadný úspech spustí lavínu pásovej výroby ďalších, napíšem to teraz veľmi priamo, rovnakých dosiek.
A teraz veľmi ťažký verdikt. Nikto nečakal, že Varg príde s nejakým hyperprogresívnym materiálom, avšak aspoň niečím prekvapiť mohol. Prekvapil len spevmi, čo dosku kúsok ozvláštnilo, ale nie je to nič také, z čoho by sme padli na zadok. A teraz paradox: „Belus“ a „Fallen“ považujem prakticky za rovnaké albumy, avšak nemôžem ich v žiadnom prípade ohodnotiť rovnako. Verím, že skalných fanúšikov „Fallen“ osloví – najmä tých, ktorým šmakoval „Belus“, avšak rovnako verím, že istá časť priaznivcov bude sklamaná. U mňa je teda „Fallen“ na tom kúsok horšie, ako „Belus“, ale nejedná sa o žiadnu tragédiu a odporúčam ho skúsiť každému fanúšikovi poctivej starej školy.
K recenzi poskytl: Byelobog Productions
