Poriadnych black metalových akcií v našich končinách nebýva mnoho a ak už aj sú, tak majú tendenciu bývať umiestnené do rôznych (čítaj mimobratislavských) miest, riskujúc tak nižšiu účasť. Avšak myslím si, že za zostavou tak silnou, ako bola prítomná v trnavskom Art Klube, sa naozaj oplatí vycestovať takmer hocikde. Ono tá Trnava je lokalizovaná ešte vcelku strategicky a kto naozaj chcel a mal chuť, tak na tento black metalový sviatok došiel. Každopádne musím priznať, že som čakal zainteresovaných fanúšikov kúsok viac. Realita mi strhla ružové okuliare hneď po príchode na miesto činu, kde bolo asi tak tri krát viac tričiek v merchandise, ako ľudí, ktorí by si ich mohli obliecť. A to už v čase nášho príchodu odsýpala svoj kratučký set Plzenská formácia PANYCHIDA. Dosť úvah o návštevnosti (teda skôr nenávštevnosti (blackových) koncertov), poďme sa pozrieť na to, čo sa vlastne v Trnave dialo.
Z už spomínanej PANYCHIDY som mal možnosť vidieť tak možno posledné tri-štyri piesne, ale aj z toho mála som bol veľmi milo prekvapený. Vidno, že partička má už čo-to „odkrútené” a v ich vystúpení bola cítiť istota. Gitaristi svoje rify smažili poctivo a vďaka kvalitným aparátom (mimochodom, mojich najobľúbenejších, na ktorých odohrali svoj set postupne všetky kapely, čomu som sa osobne veľmi potešil) a nadpriemerne podarenému zvuku v Art Klube bolo aj všetko krásne rozumieť a melódie sa nemali tendenciu strácať v jednu zvukovú guľu. Mám rád, keď sa nejaký ten folkový feeling v metale dá docieliť aj ináč, ako len typicky folkovými nástrojmi. PANICHYDE sa tento dojem vo mne viac-menej podariť zanechalo. Škoda, že samotní členovia neboli moc namotivovaní, pretože klub zatiaľ zíval prázdnotou. Každopádne teda pre mňa určite úspešný začiatok celého večera.
Formáciu SILVA NIGRA netreba nikomu nejak extra predstavovať. Keď som však spomínal tú istotu u predošlej formácii, paradoxne som ju u starých harcovníkov moc necítil a miestami som postrehol aj nejakú tú chybičku, ale na to úplne srať. Black metal v jeho najtradičnejšej forme a odkaz pravým blackovým kultom. Stará škola si zaiste prišla na svoje. Vpredu sa roztočili aj nejaké vrtule, ale celkovo odozva publika zatiaľ pomerne chladná. Na rozpútanie toho pravého pekla sa ešte stále len čakalo. Za zmienku stojí aj venovanie skladby najznámejšiemu spevákovi SILVA NIGRA Ulvberthovi, ktorý na nás už pozerá z dola.
Medzi tým sa klub mierne zaplnil a bolo mi jasné, že viac ľudí už dnešný večer nepríde. Na pódiu sa pripravovala prvá nórska skupina dnešného večera SULPHUR. Ozvučení vcelku promptne, začali páliť svoje chladné rify do zúčastnených a ukazovateľ kvality zrazu poskočil o pár stupňov vyššie. SULPHUR úplne bezchybne odsypali svoj set a nálada v sále s pribúdajúcim promile u zúčastnených (vrátane mňa) začala stúpať. Zvuk sa ešte viac vykryštalizoval a bolo aj na kapele vidno, že si chcú koncert patrične užiť, pričom pozornosť pútal najmä gitarista s asi „kilometrovými” vlasmi. Teda mňa skôr zaujal svojou hráčskou precíznosťou a vyspelosťou. Nemôžem povedať jediné krivé slovo na margo ich vystúpenia. Všetko úplne presne a presvedčivo zahrané. Tak som si teda nadšene vyškrtol prvého z headlinerov zo zoznamu a bol som zvedavý, čo ma čaká ďalej. Latka bola nastavená moc vysoko.
To som ani netušil, že pre mňa jeden z prvých vrcholov večera príde pomerne skoro. Gitarista s „kilometrovými” vlasmi a jeho kolega nikam nešli len zmenili dres s nálepkou SULPHUR na dres VULTURE INDUSTRIES - retro košeľu a nohavice s trakmi. Čiže nejaké extra dlhé zdržovanie so zvučením sa nekonalo a mohlo sa ísť rovno na vec. Tak teda poviem vám VULTURE INDUSTRIES ma priam šokovali. Čím? Asi všetkým. Predovšetkým hráčskou kvalitou, perfektnou, šialenou teatrálnou šou, originalitou celkového prevedenia a najviac samozrejme materiálom samotným okoreneným silnými vokálmi, ktoré dokážu aj zo slohy urobiť refrén. Z frontmana Bjørnara sa nedali spustiť oči. Neustále niekde pobehoval, ako keby ho práve vypustili z blázinca. Sem-tam sa aj prešiel pomedzi ľudí, hral obesenca, škrtil sa trakmi... Pri tom všetkom dokázal odspievať celý koncert úplne perfektne, bez nejakého zaváhania a čisté polohy boli ako priamo z albumu. Hitové piesne z novinky: „Hangman’s Hatch” a „Bolted Doors” mali naživo neskutočnú silu. Bravó, klaniam sa.
Netrvalo dlho a na pódiu sa zjavili bojovníci v krúžkovej zbroji HELHEIM a nasledovalo vystúpenie z kúsok iného súdka. Svoju bitku zahájili bez nejakého zdržovania a pod pódiom to už konečne začalo vrieť a ani som nevedel ako a sám som sa v tomto vriacom kotli ocitol. HELHEIM som si užil z prvého radu so všetkým čo k tomu patrí, teda aj s modrinami, aj so zhoršeným zvukom, aj s bezprostrednou blízkosťou hlavných protagonistov. Energické, ničivé a epické vystúpenie zároveň, v poradí dnes už tretie po sebe, čo som zožral aj s navijakom a to som ešte nevedel, čo bude nasledovať.
Po ďalšom doplnení hladiny alkoholu a kúsok dlhšom čakaní prišiel na rad headliner, na ktorého všetci čakali. Nórska „hmla” - TAAKE. Hoest vybehol z backstageu, ako keby ho vypustili z klietky a ničivé zemetrasenie mohlo začať. Ako som už spomínal, zvuk bol celý večer nadpriemerný, melodické skladby TAAKE boli perfektne čitateľné a ľahko rozpoznateľné. Aj keď neviem, ako to muselo vyzerať na pódiu, keďže Hoest asi v tretej štvrtine setu nasraný zahlásil, že mu nejde odposluch (ten sa podarilo niekomu z davu vypnúť) a jeden gitarista si pomerne často sťažoval, že sa nepočuje. Hoest svojimi gestami neustále burcoval fanúšikov a privádzal ich do úplného tranzu. Bitie sa do hrude a vztyčovanie nórskej zástavy, rozliate pivá po pódiu, hrozivé pohľady a pózy. „Takto má vyzerať black metalová show, to je kurva ono,” povedal som si a vrhol som sa do davu šialencov pod pódiom, čo teda fakt nezvyknem mávať vo zvyku, aby som mohol ničiť počas skladieb z môjho obľúbeného "Hordaland Doedskvad" (najmä „I.” a „III.”) všetko okolo seba. Vystúpenie však skončilo kúsok predčasne, po oznámení konca koncertu jedného z (asi) tour managerov. Paradoxne, dav ani moc nereptal, predsa len, bol to dlhý a náročný večer.
Je jasné, že túto akciu si zaradím medzi jedny z TOP, na ktorých som bol. Každá jedna z kapiel si zaslúži uznanie za štvrtkové vystúpenie. Osobne považujem za vrchol večera vystúpenie VULTURE INDUSTRIES a TAAKE. Neustále teraz musím doma točiť album „The Malefactor's Bloody Register”, na ktorom som sa stal úplne závislým. Organizátori asi účasťou veľmi nadšení neboli, ale koniec koncov, dalo sa to aj čakať, vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré treba brať do úvahy. Každopádne, kto ste neboli, môžte ľutovať.
