Presné vyčlenenie žánru kapely býva niekedy veľmi zákernou úlohou. Nad tým kam presne zaradiť niektoré projekty sem-tam musíte dobre pouvažovať, až kým prídete na to, že to je v princípe nepodstatná vec a niektoré kapely si zaslúžia celkom vlastnú škatuľku, alebo ich pre jednoduchosť označíme ako experimentálne a hotovo. Exemplárnym príkladom je aj švédsky BERGRAVEN, jednočlenný projekt Pära Gustafssona. Debut z roku 2004 „Fördärv“ ešte nevedel či byť black metal, alebo čo vlastne. Black metal na nahrávke bol výrazným elementom, ale zatúlané prelúdia, prípadne outrá už naznačovali autorovu záľubu v psychedélii. O tri roky neskôr, nasledujúci počin „Dödsvisioner“ už bol charakteristický veľkou dualitou. BERGRAVEN sa pretransformoval na akýsi druh temného rocku. Elementy black metalu, ako drsné vokály a surové gitary zostali naďalej prítomné, ale čisté tóny spoločne s jemnejšími melódiami sa čím ďalej tým viac drali na povrch. Vďaka čomu môžem pokojne povedať, že si BERGRAVEN vybudoval vlastnú identitu.

„Till Makabert Väsen“ s kľudným svedomím pokračuje ďalej v tejto ceste. Pär je veľmi zdatný muzikant a vstrebanie jeho najnovšieho materiálu mi narobilo teda poriadne problémy. Doska ma strhla hneď od prvého vypočutia, ale napodiv som mal zvláštnu averziu voči jej opätovnému pusteniu. Keď som však túto averziu prekonal a album si pustil, tak som si sám pre seba vravel, aká je doska originálna, technická, vynikajúca... Po jej dohratí prišla predošlá averzia opäť. K hudbe na novinke som si vytvoril tento zvláštny vzťah. Veľmi často sa niečo podobné nestáva. Aspoň to bol istý popud k rozmýšľaniu prečo, respektíve čím to vlastne je.

Nahrávka má všetko, čo novodobý experimentálny projekt má mať a dokonca podľa mňa ešte aj niečo navyše. Obsahuje veľmi veľa pasáží s čistými gitarami, pričom autor dokáže veľmi dobre narábať s ich zvukom a vzájomnými harmóniami, ktoré jednotlivé melódie v kompozíciách navzájom vytvárajú. Niekedy mám však dojem, že Pär zabudol stupiť na distortion pedál, evidentne to bol zámer. Avšak niekedy je tých čistých gitár na mňa až príliš a poriadny drive gitár mi v tejto hudbe miestami chýba. Nahrávku zjemňujú aj akustické pasáže a vokál je prevažne čistý, miestami vykrikovaný, prípadne recitovaný. Charakteristická je veľmi výrazná basa, často nesúca hlavnú melodickú linku piesne. Technická stránka nahrávky je na najvyššej úrovni, až mi príde miestami na úkor atmosféry. Nechápte to však, že toto dielko žiadnu atmosféru nemá. To určite nie. Avšak kvôli naozaj veľkej náročnosti „Till Makabert Väsen“ nechám na každom jednotlivcovi posúdiť, aký pocit v ňom táto hudba vyvoláva, pretože sám nedokážem presne charakterizovať akú auru vyžaruje. Každopádne nejakú určite.


Dostať sa do „Till Makabert Väsen“ nebolo vôbec jednoduché. Už dlho som nepočul tak náročnú nahrávku. Dokonca sa mi miestami stávalo, že som album v polovici vypol a pustil si radšej niečo úplne druhé. To či sa jedná len o môj subjektívny dojem, alebo „Till Makabert Väsen“ je naozaj tak sakra ťažká nahrávka už musí posúdiť každý sám. Vo mne však zanechal veľmi zmätený pocit. Má všetko, čo by mal mať a papierovo by mal spĺňať tie najvyššie požiadavky. V princípe ich aj spĺňa, avšak za akú cenu?